Alexander Puškin - Slávik a ruža

V hĺbke noci jarnej, v sade do tmy skrytom

spieva ruži slávik piesne pred úsvitom.

Ale milá ruža kolíše sa, drieme,

nevie cítiť, vnímať hymny lásky jemné.

Pre koho ty, básnik, pachtíš sa a stlievaš?

Pre studenú krásu či nie aj ty spievaš?

Na ňu nepôsobia básnikove vzlety.

Hľadíš na ňu - kvitne; vzývaš - neodvetí.

Večný tmel bytia

Láska sa na nič nepýta. 

Láska buď je, buď nie je.

A času zvonia kopytá.

A ona sa im smeje.

A plynie. Plynie potichu

Ako tá voda riečna.

A niet v nej miesta pre pýchu,

Lebo je dcérou večna.

Láska sa noci nebojí.

Svieti jej hviezdne roje.

A v nepokojnom pokoji

verne si koná svoje.

***

Milan Rúfus